Na počudovanie je veľa ľudí, ktorí sotva tušia, kde sa tento kúsok zeme nachádza. S najväčšou pravdepodobnosťou sa dozviete, že v Afrike. V skutočnosti ide o jednu z krajín Juhovýchodnej Ázie, ktorá sa rozprestiera pri brehoch Thajského zálivu, medzi Thajskom, Laosom a Vietnamom. Väčšinu územia zaberá nížina na náplavoch rieky Mekong. Pohoria sa dvíhajú len pri hraniciach krajiny. Najvyšší vrch Phnum Aôral (1813 m n. m.) sa týči v pohorí Krâvanh. Už viete kde? Môj manžel, malá dcérka a ja sme spolu strávili niekoľko mesiacov v Kambodži.

V krajine, v ktorej žije niečo cez 14 miliónov obyvateľov, etnicky prevládajú Kméri (Kambodžania), no nie zanedbateľné zastúpenie tu majú Číňania a Vietnamci a až potom príslušníci iných národov ako Thajčania, Indovia, Filipínci a iné.

Hoci sa priemerná dĺžka života pri narodení odhaduje na 51 rokov u mužov a 57 u žien, pravdepodobnosť úmrtia detí mladších ako 5 rokov je 143 na 1000 živonarodených detí  a pravdepodobnosť úmrtia medzi 15 – 60 rokom je 429 mužov a 297 žien na 1000 obyvateľov.

Medzi najčastejšie príčiny smrti u detí mladších ako 5 rokov patria závažné novorodenecké infekcie ako zápal pľúc, zápal mozgových blán, sepsa, ďalej pôrodná asfyxia, predčasný pôrod či prípadné vrodené anomálie, u starších detí sú to najmä hnačkové epizódy, HIV/AIDS,  v oveľa menšej miere osýpky či malária. U staršej vekovej kategórie zaberajú prvé miesta jednoznačne HIV/AIDS a tuberkulóza.

Kambodžu som po prvý krát navštívila pred dvomi rokmi ako lekárka projektu House of Family Vysokej školy sv. Alžbety v Bratislave.  Projekt je zameraný na komplexnú lekársku a sociálnu starostlivosť o HIV pozitívne deti, zväčša siroty a polosiroty. Pred opätovným návratom do Kambodže som nečakane otehotnela, a tak sme si s manželom spravili aspoň taký mesačný výlet počas druhého trimestra môjho tehotenstva. Je to obdobie, ktoré je pre takéto dlhé lety prakticky bezrizikové a po fyzickej stránke som sa cítila tiež veľmi dobre. Bez problémov som zvládla 30 – kilometrový okruh okolo slávneho Angkor Wat-u na bicykli, i keď na druhej strane je pravda, že som oželela mnohé výlety pre katastrofálny stav väčšiny kambodžských ciest, neriskovala by som niekoľkohodinové sústavné natriasanie, s čím má neraz i zdravý žalúdok čo robiť. A tiež som ako následok dlhého letu ešte niekoľko dní po prílete schovávala svoje enormne spuchnuté nohy. Apropo naša dcérka má doteraz jemne šikmé oči, asi jej počarilo ázijské fluidum J.

Do Kambodže neexistuje priamy let, vždy treba minimálne raz prestupovať. Zdalo sa nám vhodnejšie zvoliť si nočný let, i keď sme tak museli prestupovať dva krát. Správnosť výberu sa nám však potvrdila, dcérka prakticky celý let prespala. Vo veľkých lietadlách poskytujú pre deti do dvoch rokov špeciálne postieľky, dlhé asi 70 centimetrov. Čo jej úplne stačilo cestou tam, horšie to už bolo cestou späť, keď už sa tam nezmestila, nohy musela mať vyložené cez okraj. V tom čase zvykla počas spánku putovať po celej posteli a tak som sa bála ako mi prijme tento stiesnený priestor, ale i napriek monitoru, ktorý jej celú noc svietil nad hlavou a príležitostným vyhláseniam pilota do mikrofónu to zvládla nad očakávanie dobre. Nuž ale neviem si dosť dobre predstaviť, ako by som ju tam uložila teraz, keď má vyše roka. Cestou do Kambodže sme pre isté administratívne nedorozumenia v Bangkoku dokonca zmeškali posledný let a tak sme na záver už i tak dosť úmornej cesty absolvovali riadnu letiskovú tortúru. Asi za štyri hodiny sme museli vybaviť víza, nájsť nový let, kúpiť letenky, pohľadať batožinu a zaistiť jej prevoz do tej správnej destinácie a to teda veru nebola žiadna sranda. Komunikovať s ázijskými oficiermi je dosť náročné, s thajskými a  kambodžskými obzvlášť a nemyslím tým práve jazykovú bariéru, a zvlášť ak máte nejakú „neobvyklú“ požiadavku. Napokon sme ale šťastlivo doleteli do Phnom Penh-u, bol už znova večer a tak sme sa bez veľkých vybaľovačiek zvalili rovno do postele.

Kambodža patrí medzi krajiny tropického pásma, strieda sa tu obdobie dažďov - monzúnov, ktoré začína v apríli až máji a trvá do novembra, najdaždivejší mesiac je október. V novembri začína obdobie sucha, december je najveternejší a najhorúcejší mesiac je apríl. Klimatické zmeny avšak badať i v tomto kúte sveta, dochádza k rôznym posunom a výkyvom počasia, na ktoré doteraz ani miestni ľudia neboli zvyknutí. My sme prileteli do Kambodže koncom obdobia dažďov, dcérka mala sotva sedem mesiacov. Bolo sa treba aklimatizovať na počasie i niekoľkohodinový časový posun. Na ten som nepostrehla, kedy sa vyrovnala, mám pocit, že to bolo takmer okamžite. Práve naopak, až po návrate späť na Slovensko jej trvalo niekoľko dní, kým pochopila, ako sa veci majú. Čerstvo vyspinkaná sa do nového dňa prebudila o štvrtej ráno a museli sme sa hrať.

Keďže v Kambodži je stále veľmi teplo, obliekanie bolo veľmi jednoduché. Ľahké šatôčky alebo len košieľka či tričko a bolo vybavené. Všetko oblečenie sme takmer úplne zničili, kombinácii sústavného ataku mastných slín a všadeprítomného prachu by máločo odolalo. V Kambodži je horúco, no najmä veľmi  prašno. Špinaví a spotení ste prakticky hneď, len čo vyjdete na ulicu. No a keď naprší i topánky sú zbytočné, budete sa brodiť blatom. Zbytočné sú tiež akékoľvek modely, tak jeden dva na nejakú tú slávnostnú príležitosť. Navyše na miestnom trhu sa za lacný peniaz oblečiete od hlavy až po päty. Oveľa náročnejšie bolo chrániť jej hlavičku pred silným slniečkom, pretože to s čím sme doteraz nemali vôbec žiadny problém, zrazu problém bol. Absolútne odmietala nosiť čokoľvek na hlave.

No a čo s plienkami? V hlavnom meste nie je problém v supermarkete kúpiť jednorazové plienky. Na výber máte miestne značky i tie známe u nás, my sme však zástancami látkových plienok. „Jednorazovky“ používame len na dlhé cesty. Zobrala som niekoľko kusov našich hamiko plienok, ale po pár dňoch sme používali plienky už len na noc. Dni sme trávili naľahko bez plienok, v nohavičkách. Už z domu bola naučená vykakať sa každé ráno do nočníka, a za tých niekoľko mesiacov v Kambodži sme veľkú nehodu mali len raz, niekedy zo začiatku pobytu, keď mala hnačku. Malé nehody sa nám stávali častejšie, ale prakticky to nebol žiadny problém. No a musím povedať, že mala svoj signálik, ktorým sa pýtala cikať, k nehode prišlo, keď sme ho odignorovali alebo naň zabudla, prvý variant bol však oveľa častejší. Kambodžské matky doteraz nechávajú svoje deti bez plienok, plienky a to najmä jednorazovky používajú spravidla len lepšie situované ženy.

Projekt má pre svojich zamestnancov zabezpečené ubytovanie vo vlastnom prenajatom dome. Spoločníkmi zo zvieracej ríše sú v každom dome okrem mravcov a komárov najmä všadeprítomné jašterice či gekony, ale vôbec nie je problém si na ne zvyknúť. I na to, že vám občas nečakane zaškrečia do ucha, najmä nadránom. Ak na vás niektorá spadne je to vraj šťastie a je to asi naozaj tak, lebo sa to nestáva často.

„Bieli ľudia“ sú samozrejme bezodnou studnicou bohatstva, návštevy zlodejíčkov neboli ničím výnimočným, boli priam bežné. Každé okno i dvere sú však chránené silnými mrežami a tak ak nezabudnete zamknúť vchodové dvere, zmizne vám len to, čo necháte na stolíku pod otvoreným oknom, sušiace sa prádlo alebo aspoň topánky spred dverí. V čase vašej dlhšie trvajúcej neprítomnosti však môže dôjsť i k vážnejším vlámaniam, niektorí zlodeji disponujú značnou kreativitou, ako sa do domu dostať. Na pozore sa treba mať všade, na trhu, na ulici peniaze nikdy nemôžete nechať bez dohľadu vo vaku na chrbte. Aj tašky voľne prehodené cez plece sa môžu stať ľahkou korisťou, obzvlášť opatrný treba byť, ak idete na bicykli či motorke. Pri šialenej cestnej premávke aká v Kambodži panuje takýmto spôsobom neraz dôjde k vážnym zraneniam či dokonca k úmrtiu.

Teplú vodu poskytujú iba luxusnejšie apartmány, ale v danom počasí je studená voda úplne fajn, ani dcérke nerobila žiaden problém.

Všetky potrebné hygienické potreby bez problémov dostať na trhu, či v supermarkete, treba si len starostlivo vybrať, pretože Kambodžania sú posadnutí bielobou a tak väčšina prípravkov obsahuje bieliace zložky.

Kambodžania jedia všetko – vajíčka hmyzu, larvy, chrobáky, šváby, kobylky, svrčky, pavúky, hady, žaby, kuracie zárodky, ryby, kraby a iné morské živočíchy a všetkých ostatných obyvateľov živočíšnej ríše a k tomu na raňajky, obed i večeru ryžu, ryžu a ryžu. My sme vegetariáni, zeleninu a ovocie rôzneho druhu dostať lacno kúpiť na trhu a to vždy čerstvé; napriek tomu bolo často komplikované objednať si čisto vegetariánske jedlo. Najmä v miestnych reštauráciách. Reštaurácií, všetkých možných kuchýň sveta, je tu však nepreberné množstvo. Samotní Kambodžania jedia väčšinou na ulici. Máte pocit, že tu varí každý každému. V reštauráciách som veľmi ocenila detské popruhy, ktoré sme si so sebou priniesli a mohla som našu ratolesť tak vždy bezpečne priviazať o stoličku. Okrem sladeného kondenzovaného mlieka, mliečne výrobky ako mlieko, maslo, syry bežní Kambodžania vôbec nekonzumujú, dostať ich len ako dovoz v supermarkete a tam nakupujú len tí najbohatší a cudzinci. Pokiaľ ide o nápoje, voda z vodovodu je vraj pitná, ale v podstate sa používa iba na varenie. Voda na pitie v domácnosti sa distribuuje vo veľkých 20 litrových fľašiach. No a inak na výber máte nápoje všetkého možného druhu. Ja osobne som prepadla čerstvo vylisovanej cukrovej trstine a ľadovej káve – káva, ľad a sladké kondenzované mlieko (pričom doma sa mlieka ani nedotknem). Na cukrovej trstine si pochutnávali i manžel s dcérkou, i keď miestni zväčša tak malým deťom trstinu nedávajú, pretože spôsobuje hnačky. Čo je samozrejmé, pretože príliš veľa cukru sťahuje so sebou vodu, no našťastie dcéra tento problém nemala, ťažko sa jej totiž odolávalo, keď sa dožadovala šťavičky. Dcérka konzumovala balenú vodu, už ďalej nepreváranú, ovocie, zeleninu z trhu, to isté jedlo v reštaurácii ako my, ale našťastie nikdy žiadne ťažkosti nemala. Jednu epizódu hnačky na začiatku nášho pobytu, pravdepodobne ako reakciu na veľkú zmenu. Ale v skutočnosti musím povedať, že som nemala problém ako ju uživiť. Priniesla som si tam zopár pohárikov sterilizovaného dojčenského jedla (ktoré tam tiež dostať v supermarkete) a všetky som plesnivé povyhadzovala, z každého si dala tak za lyžičku. Ráno som jej do pohára zarobila kašu a večer som ju skysnutú vyhadzovala. Asi do jedného roku mi takmer nechcela jesť, viac menej som ju len kojila. Pre mamičky s deťmi na umelej výžive by to samozrejme bolo komplikovanejšie, ale bežne tam vídať bábätká s fľaškami. Umelú dojčenskú výživu, fľašky, cumle a ostatné potreby ľahko dostať kúpiť.

Ako som už spomínala projekt je zameraný na starostlivosť o HIV pozitívne deti. Nie je to práca v nemocnici, ale vo vlastnom projektovom dome, kde detičky žijú a v rámci ktorého je zriadená ambulancia.. Boli sme zamestnaní obaja, manžel i ja. Nemali sme žiadnu opatrovateľku, dcérka chodila s nami každý deň do práce. Manžel sa o deti staral po sociálnej stránke a pri jeho aktivitách mal našu malú viac menej stále pri sebe, občas sa prehrala v ambulancii, najobľúbenejšou hračkou boli samozrejme hrkajúce krabičky od liekov. Náš miestny personál by nám isto rád pomohol, každý by ju rád ponosil či zavaroval, no žiaľ, po celé obdobie bola ochotná byť len so mnou alebo s ocinom. Nebolo to zrovna jednoduché, zvlášť keď ako jej pribúdali mesiačiky, stále viac a viac sa dožadovala aktívneho pohybu, sotva obsedela na jednom mieste. V tomto smere by nám opatrovateľka určite padla vhod. Detičky dcérku milovali a to až tak moc, že i keď my milujeme ich, dakedy sme mali čo robiť, aby sme obstáli všetky tie ich dotyky a iné nežnôstky. Svojimi rozmermi sa naša malá mohla hravo porovnávať so staršími dvoj až štvorročnými deťmi. Tričká, z ktorých mi vyrástla, som posunula trojročným dievčatkám. Niet divu, že keď sa s vervou za niečím rozbehla, deti na ňu kričali king-kong. A keď sa náhodou tá naša malá guľa valila v smere najmladšieho dvojročného chlapca v projekte, takmer so slzami v očiach pred ňou utekal. Mnohé, najmä mladšie deti, mali spočiatku z jej mena riadny jazykolam, niekoľko týždňov z nej bola dokonca aj sasanka. Na druhej strane sú však aj veľmi šikovné, rozumeli mnohým slovenským slovám a pokynom, niektoré dokázali zopakovať. Tie najšikovnejšie sa naučili i kukulienku alebo čap čap čapušky. A tak naša dcérka prežila druhý polrok svojho života každodenným kontaktom s HIV pozitívnymi deťmi. Zo skúsenosti viem, že sa teraz mnohým ježia vlasy na hlave, pretože i keď väčšina z nás vie ako sa HIV naozaj prenáša, stále sme bežnému kontaktu akýsi nedôverčiví. A pritom náš kontakt s deťmi bol viac ako len bežný, bol plný bozkov a objatí, toho čo všetky deti tak veľmi potrebujú. I keď s rukou na srdci musím priznať, že som podcenila silu chorého detského kolektívu, kam bábätko skutočne nepatrí a v budúcnosti by som to riešila inak. Hlavný problém je totiž v tom, že naše detičky s oslabenou imunitou podchvíľou bojujú s kdejakou infekciou či už dýchacích ciest, ušiek, kože... a ako to už v úzkych kolektívoch býva s radosťou si to odovzdávajú jeden druhému. Občas sa preženie lavína ovčích kiahní alebo hnačky a všetkým týmto deťom sa veľmi ťažko vysvetľuje, aby keď sú choré nešli k malej, aby na ňu nekašľali a nechytali ju špinavými rukami, priam sa ich to až dotkne, že im nie je povolené prejaviť svoju náklonnosť. Najťažšie zo zdravotného hľadiska boli prvé dva mesiace, keď mala i zopár epizód vysokých teplôt. Občas mala kašlík, no a keď jej neskôr kedy tedy tiekol soplík, tak som to brala za niečo normálne. Počas pobytu v Phnom Penh-e má s dýchacími cestami problémy každý. Večný prach a smog, z času na čas sa ozve nejaká nádcha, ktorá poväčšine prerastie aj do sinusitídy. Možno povedať, že až na pár „svetlých“ dní mala celé telíčko posiate potničkami. Dva krát denne sme ju osprchovali studenou vodou, občas posypali detským púdrom a to je všetko. Po návrate sa okamžite stratili. V období dažďov je veľmi rozšírená horúčka dengue, ktorá sa po opakovanej infekcii môže prejaviť aj svojou krvácajúcou formou, aj to bol dôvod, prečo sme sa sem vybrali v období sucha. V miestnych lekárňach kúpite, čo sa vám žiada, na nič nepotrebujete lekársky predpis. Každú krabičku však treba skontrolovať, v treťom svete sa lieky bežne predávajú na kusy, podľa toho, koľko máte peňazí – tri tabletky toho, päť tamtoho. Úplne bežne vídať viesť sa na motorke dospelých i deti, ktorým práve do žily steká napojená infúzia. Úroveň zdravotníckej starostlivosti je vo všeobecnosti dosť biedna, i keď sa vzmáha. Niektoré nemocnice poskytujú svoje služby zadarmo a sú tu tiež zahraničné zdravotné strediská, na ktoré sa možno v prípade ťažkostí obrátiť. Našťastie nikto z nás nikdy nepotreboval služby miestnych zdravotníckych zariadení. Ako som mala možnosť vidieť, ambulancia lekára obsahuje stôl a stoličky, niekedy aj vyšetrovací stôl. Takmer všetci pracujú pri otvorených dverách a pri všetkom tom hluku na chodbe. Alebo dokonca všetci pacienti sedia priamo v ambulancii a po jednom pristupujú k stolu lekára. A korupcia kvitne, bez okolkov pacient v takejto plnej ambulancii podá lekárovi obálku a ten ju bez okolkov prijme. Bola som toho svedkom spolu s jedným naším zamestnancom, chudák veľmi sa za to hanbil.

Ďalším kameňom úrazu boli miestni obyvatelia, najmä ženy. Kamkoľvek sme sa pohli, každý sa chcel dotknúť našej dcéry a tvárili sa urazene, keď som ich zahákla alebo sa odtiahla. Mnohé ženy naťahovali ruky a považovali za samozrejmé, že ju dostanú popestovať, tieto gestá som obvykle ignorovala, akoby som nič nevidela, prípadne som to s úsmevom prehliadla. Navyše ich prejavy lásky voči malým deťom, ale i voči sebe navzájom, sú pre nás nepochopiteľné ba priam, hrubé a drastické. Silné čapnutia, kúsania a najmä štípance. Tým všetkým dávajú najavo svoju náklonnosť a sympatie, bez čoho by sme sa samozrejme radi zaobišli a oni zas nechápu naše cuknutia. Ako som už spomínala, dcérka má jemne šikmé oči a tak miestni boli i napriek tomu, že je bledá a takmer blondína, presvedčení, že je ich - kmérka a to i vtedy, keď sme boli pri nej obaja rodičia. Dokonca i jej meno znie veľmi podobne jednému menu kambodžskému, ktoré v preklade znamená poklad. Takmer nechceli veriť, že je „naša“. V podstate z nej boli všade úplne užasnutí.

V Kambodži pracuje najviac NGO – mimovládnych organizácií na hlavu z celého sveta. V krajine okrem územia slávneho Angkor Wat-u je dosť málo turistov v pravom zmysle slova. Väčšina cudzincov, ktorých stretnete, najmä v hlavnom meste, tu dlhodobejšie žije a pracuje práve pre nejakú tú NGO. Americká kresťanská organizácia sem posiela i svojich kňazov, ktorý okrem sociálnej práce, každý týždeň slúžia svätú omšu a práve tu máte jedinečnú príležitosť stretnúť všetkých tých cudzincov – z Európy, Afriky, Indie, Filipín, Austrálie...proste z celého sveta. A tu zistíte potešujúcu správu, že nie ste úplne padnutí na hlavu, keď sa do takejto krajiny vyberiete s dieťatkom. Zistite, že tu žijú celé rodiny s deťmi, od adolescentov až po maličké bábätká. Zoznámila som sa s americkými manželmi, ktorí v Kambodži žijú a pracujú už päť rokov, mali syna o dva mesiace mladšieho od našej dcéry. Porodiť odišla do Bangkoku, kde je úroveň lekárskej starostlivosti v niektorých klinikách porovnateľná so špičkovými zariadeniami inde vo svete a je to len necelú hodinu letu z Phnom Penh. Po pôrode sa vrátili späť do Kambodže a naďalej tu žijú.

Z kultúrneho hľadiska je to krajina úplne odlišná od našej, nevytvára však žiadne prekážky na pobyt s deťmi. Teda keď prehltnete ich prejavy lásky voči nim. Na ulici bežne vidieť kojacu ženu, i keď pravda skôr z chudobnejších vrstiev. Ja som bola celkom rada, že v tom období života sme takú akútnu chvíľku mali zriedka. Inak miestne ženy nosia počas celého šestonedelia na hlave čiapku a vôbec si vtedy neumývajú vlasy. Ide o akýsi ochranný rituál pre matku i dieťa pred zlými duchmi.

Doprava je jedným slovom šialená, každý ide kam chce, kedy chce a ako chce. Húfy motoriek, z ktorých polovica sa rúti v protismere. A boli by ste prekvapení koncentráciou Lexusov v tunajších uliciach. Hlavné ulice v meste sú vyasfaltované a stále sa robia nové a nové, stále je však väčšina tých takpovediac „poľných“. Prašné, hrboľaté, keď prší plné vody a po skončení obdobia dažďov úplne rozbrázdené, miestami je to jazda ako na húsenkovej dráhe, kým po nich neprejde valec, aby aspoň ako tak zrovnal terén. Malých osobných áut je tu dosť málo, z pochopiteľných dôvodov ak auto tak terénne. Pre sústavné zápchy je priemerná rýchlosť v meste okolo 30 km/h. Veľmi pozorne treba jazdiť v noci, pouličné osvetlenie tu takmer neexistuje a aj väčšina vozidiel na ceste, najmä motoriek, je neosvetlených. No a za každú nehodu je zodpovedný cudzinec, dokonca v snahe získať peniaze vás ľahko spravia vinným aj za nehodu okolo ktorej len náhodou prechádzate a nebodaj v dobrom úmysle pomôcť, zastavíte. Dcérku sme vozili v služobnom aute, v ktorom lozila hore dolu, spredu dozadu, prípadne, ak dostala chuť tancovať, tak zozadu dopredu, aby si nastavila hlasitosť na rádiu tak, ako to jej vyhovovalo J. O to horšie ju bolo na Slovensku pripútať do autosedačky. Vozili sme sa i na bicykli a to tak, že malú sme niesli na chrbte v nosiči, niečo ako detskú sedačku nebolo možné zohnať.

Mestská doprava ako taká neexistuje, na prepravu sú tu všadeprítomné motorky alebo takzvané „tuktuky“ – motorky s prívesom pre štyri osoby, ale v prípade miestnych, tých sa tam zmestí občas aj 20.

Dcérku od malička nosím v šatke a tu tomu nebolo inak. Nosila som ju v šatke alebo na chrbte v turistickom nosiči. Miestnu ženu s káričkou tu neuvidíte, videla som však s káričkami pár cudzincov. Rozhodne však nemali veľa možností, kde ich využiť, práve pre spomínaný stav ciest. Detské ihriská tu nie sú, chýbajú tu i parky, miestne deti žijú tak, na ulici pred domom.

Asi štyri hodiny autom od hlavného mesta sú dve krásne prímorské „letoviská“, kde sa dá skvelo oddýchnuť. Voda je príjemná a čistá. S dcérkou sme si spravili aj výlet člnom na ostrov. Pobyt pri mori nás vždy pookrial po psychickej i zdravotnej stránke. No a v rámci relaxu na pláži, možno využiť služby tunajších dám a slečien, ktoré sa vám podchvíľou ponúkajú. Masáže, manikúra, pedikúra, depilácia (niťou), predaj ovocia, darov mora a iných pochutín....

Keď mala dcérka 9  mesiacov, spravili sme si 10 dňový výlet do Malajzie. Bolo to tých ozajstných desať cestovateľských dní, večných presunov, výletov, spania v hosteloch. Nenechali sme si ujsť ani výlet do džungle, kde sme doslova utekali pred suchozemskými pijavicami. Väčšinu času strávila v turistickom nosiči a zvládla to úplne úžasne, nepamätám si na jediný problém, čo by sme s ňou mali.

Cestovanie s dieťaťom je síce náročné, ale rozhodne stojí za to. Väčšina slovenských rodičov z toho ešte stále má dosť veľké obavy, ale myslím, že kamkoľvek by ste šli, nikde by ste neboli sami a na nejakú tú rodinku vždy natrafíte. Chce to viac námahy, nie ste tak slobodní a mobilní, častejšie sa prispôsobujete situáciám, nakoniec vás však dieťatko prekvapí tým, ako všetko v pohode zvláda. A na oplátku vám „vybaví“ mnohé výhody. Napríklad na letisku, vždy sme sa s manželom smiali, že sme ako zohraný cirkusový tím. Všade tlačenice, davy ľudí a tak naše dovtedy pokojné dieťa spustilo taký cirkus, že sme boli raz dva vybavení.

A predovšetkým máte bližšie k ľuďom, najmä k domácim a ľudia k vám. Je to veľmi obohacujúci zážitok.