Čítala som tu rôzne príbehy a tak pridám aj ja ten svoj - cestu k môjmu najkrajšiemu, najmilšiemu a hlavne, najokatejšiemu dieťatku Filipkovi.

Dva roky som bola vydatá a bábetko nie a nie. Začala som byť smutná a nešťastná. Tak veľmi som po tom drobčekovi túžila. Ďalšia kamarátka vydatá a už má aj bábetko. Prečo ja ešte nie? Začala som preto častejšie navštevovať svojho gynekológa. Po nekonečných mesiacoch ma odporučil do centra asistovanej reprodukcie. So zvláštnymi pocitmi som spolu s manželom otvorila dvere a prekročila prah. Bolo nás tam veľa. Skoro všetko páry. Bože, ani títo nemajú bábetká?  Už nie som sama. Naozaj, uľavilo sa mi. Nepotrebovala som sa s nimi ani rozprávať, lebo som vedela, že aj ony majú ten istý problém. Zrazu sa mi začalo aj ľahšie dýchať. Zavolali nás dnu. A opäť mi stiahlo hrdlo.

Odchádzala som s tým, že budeme mať pred sebou náročné dni. Ale vedeli sme, čo bude na konci. Náš drobček. Tak sme absolvovali jedno vyšetrenie za druhým. Postupne ubúdali a nám sa blížil spomínaný, očakávaný deň, ale ani táto cesta nebola ľahká. Zakaždým nastalo veľké sklamanie. Absolvovala som dve umelé oplodnenia, a zakaždým nič. Začala som byť už aj z toho nešťastná a prestala som veriť. Povedala som si, do tretice, všetko dobré. Supééér! Podarilo sa to. Prežívali sme krásne obdobie. Dávala som si velikánsky pozor, aby sa dieťatko malo dobre a v poriadku vyvíjalo. Pravidelne som chodievala na lekárske prehliadky a tešila sa z každej pozitívnej správy a najmä SONO vyšetrenia, kedy sme si ho mohli poriadne vyobzerať. Doktor bol zlatý. Kukali sme, kukali a veľmi sme sa tešili. Keď som bola v 31.týždni, opäť sme šli na očakávaný ultrazvuk, ale v ten deň sme neodchádzali vysmiati. Lekár zostal zaskočený, bábetko malo veľa rôznych vývojových chýb, ktoré doteraz nevidel. Doporučil nám prerušenie :-((( Išli sme ešte na genetiku a aj pani doktorka sa priklonila k tomuto nepríjemnému rozhodnutiu. Boli to strašné chvíle. Veď ja som ho predsa cítila, kopalo ma, hladkala som ho, rozprávali sme sa :-(((((((((((((((((((((( A zrazu má byť koniec? Nechcela som tomu veriť. Myslela som si, že keď sa ráno zobudím, tak bude svietiť slnko a budem cítiť svojho drobčeka, ale nie. Aj ráno po tej nekonečnej noci, to bola pravda. Nič sa nezmenilo. Musela som ísť do pôrodnice. Tam, kde prichádzajú na svet bábetká a mamičky si potom šťastné odnesú svojho drobčeka v náručí domov, ale ja nie. Ja som tam prišla s tým, že domov si odnesiem len tašku. Bolo to strašné. Vyvolali mi pôrod. Ja som si ho v bolestiach odrodila a ...a  nič. To bolo všetko. Dostávala som injekcie na zastavenie tvorby mlieka a neviem čo ešte, a... ale moje bábetko nebolo. Chcela som ho aspoň vidieť, ale nie. Nič mi nedovolili.

Prešiel však rok a my sme tú tortúru s umelým oplodnením podstúpili opäť. Vyšlo to a na prvý šup, ale už sme sa netešili. Bála som sa dotknúť svojho rastúceho bruška. Bála som sa zacítiť prvý pohyb. Veľmi som sa bála každej jednej návštevy v poradni a SONA.

Prišiel ten očakávaný a rúškom tajomstva zahalený deň. Po dvoch dňoch na pôrodnej sále a úporných bolestiach som aj ja mala možnosť začuť plač môjho-len môjho bábetka!!!!! Veľmi som čakala na doktorku, kedy mi príde povedať, ako sa maličký má. Prišla a podala mi ho. Povedala, je to krásny a zdravý chlap! :-)))) Prajem mu aj vám všetko dobre :-)))))

Chytila som si ho, privinula ku sebe a zrazu, všetká to hrôza, napätie a strach odišli. Pozerala som sa na neho a bola som tou najšťastnejšou ženou-matkou-manželkou!!!!

Myšlienka a oči mi však ubehli smerom k oknu a na oblohu, aj ja som len tíško pošepla.....ďakujem za všetko a a moje myšlienky patrili tomu prvému. Vrálila som sa však naspäť a  vychutnávala si ten slastný pocit.

Za mesiac chystáme veľkú oslavu. Náš drobček ide mať prvý rôčik. Je veľmi šikovný a zdravučký. A už aj bežká :-)

Preto vám želám, nevzdávajte sa!!!