Pred dvomi rokmi som bola veľmi zaľúbená. Žiarila som a žila som ako vo sne. Žiaľ, to obdobie trvalo len rok. Teraz žijem v tme, smútku, sklamaní a stále si kladiem otázku - prečo som to urobila?Mala som priateľa. Veľmi sme sa ľúbili. Celý čas, každú chvíľu mi vravel o tom, ako túži po manželke, detičkách a šťastnej rodinke. Mala som ho veľmi rada. Myslela som si, že aj on mňa. Veľa času sme spolu trávili, začali sme spolu aj bývať.

Jedného dňa som zistila...som tehotná. Bola som šťastná-prešťastná. Nevedela som sa dočkať, kedy príde z práce domov, aby som mu to mohla povedať. Pripravila som skvelú večeru, zapálila sviečku.

Takto sme jedávali často, tak ho to neprekvapilo. Ale po večeri, keď sa začal dvíhať od stola, chytila som ho za ruku a stiahla som ho naspäť na stoličku. Mám pre teba prekvapenie. Povedala som mu. Vypleštil oči a počúval. Šťastná a s úsmevom na tvári som mu povedala, že budeme mať dieťatko.

Na jeho tvári sa objavil úsmev, objal ma  a pobozkal. Celý večer sme prežili v objatí a rozprávali sa pomaly až do rána , za blikotu sviečok.

Ráno, ako vždy odišiel do práce. Poobede sa vrátil. Bol zamyslený a moc mu do rečí nebolo. Pri obede začal veľmi tichým hlasom hovoriť. To dieťa si nemôžeš nechať. Nechcem ho. Ostala som v šoku. Nerozumela som mu. Neverila som jeho slovám, len som nemo pozerala na neho. Tu máš peniaze a vyrieš to. To boli jeho posledné slová a zabuchol dvere.

Nohy sa mi podlomili a padla som na stoličku. Nechápala som ničomu. Čo sa s ním stalo? Kde je tá jeho predstava o rodine? Zbalila som si veci a odišla som ku rodičom. V priebehu týždňa som navštívila svoju gynekologičku a povedala som jej, že chcem ísť na UPT. Nemala som chuť to s ňou riešiť. Do troch týždňov bolo po všetkom. Rodičom som o tom nepovedala. Po zákroku som sa k ním vrátila, ako keby sa nič nestalo.

Ale mne išlo hruď roztrhnúť. Nedokázala som ani plakať. Jedine jemu som po všetkom poslala SMSku - už je potom. Si spokojný?

Od toho môjho skutku prešli dva roky. A to, čo som urobila je moje najväčšie tajomstvo. A bremeno, ktoré mi nedá spať ani žiť.  Dusím to v sebe, sníva sa mi o tom a nedokážem na to prestať myslieť. Ale už nedokážem nič zmeniť. Zato ja, ja som sa zmenila poriadne. Chodievam len do práce a domov. Prestala som komunikovať so všetkými kamarátkami. Stále si to vyčítam. Aké by to bolo, keby som to vtedy neurobila?