Dovoľte aj mne, aby som sa aj ja podelila s vami o môj zážitok z pôrodu. Som veľmi hanblivý človek, preto ten strach a obavy boli umocnené ešte aj tou mojou hanblivosťou. Bála som sa toho neznáma, nevedela som, čo ma čaká.

Manžel sa mi ponúkol, že to absolvuje so mnou, ale ja, že nie. Hanbila by som sa pred ním v tých úporných bolestiach tak som ho odmietla. Keď som prišla do pôrodnice, privítala ma veľmi sympatická, vysmiatá sestrička. Zdôverila som sa jej s mojim problémom hanblivosťou. Nežne ma pohladila po líci a potom ma chytila za bruško. Povedala mi, že to je normálne, ale že je rada, že som jej to povedala :-) Vraj sa bude snažiť urobiť maximum pre to, aby som nemala tento negatívny pocit. V tom som zbadala, ako prišli na pôrodnu sálu dve študentky na prax. Zostala som zaskočená a mala som veľký pocit úzkosti. Bože, ešte aj toto..... To sa teraz budú na mňa pozerať ešte aj tie dve baby? Sestrička si všimla obavu na mojej tvári a prišla ku mne. Chytila ma za ruku a povedala, aby som sa neobávala, že moje právo na súkromie a intimitu nebudú narúšať. Potom prešla k dievčatám a porozprávala sa s nimi. Všetko bolo teda fajn.

Sestrička ma často chodievala pozerať, masírovala ma kríže, vravela mi, ako mám dýchať. V určitých intervaloch chodieval za mnou aj pán doktor, ktorý ma aj vyšetroval. Vždy, keď ma išiel vyšetriť, študentky sa bez upozornenia vzdialili. Moje kontrakcie sa však stupňovali. Bola som napojená na pásy, ktoré snímali ozvy môjho dieťatka a zaznamenávali aj kontrakcie. Sestrička sledovala podchvíľou záznam. Bolesti boli veľmi silné a ja som už nevedela, čo mám od bolesti robiť. Žiadna poloha mi neprinášala úľavu. V tom išla okolo mňa študentka. Bola niečo zobrať v skrini, ktorú som mala za lôžkom. Hlavu mala odo mňa otočenú na druhú stranu a tvárila sa, že sa pozerá na záznam. Keď prechádzala okolo mňa naspäť, chytila som ju za ruku a pošepky, vyčerpaná som jej povedala, ostaňte tu, neodchádzajte. Pozrela sa na mňa a povedala, že zanesie veci a vráti sa.....vrátila sa :-)) Postavila sa vedľa lôžka a zahľadela sa mi do očí. Ja som už nevládala, také silné bolesti som mala. Zadívala so m sa jej úpenlivo do očí a prosila ju o pomoc. Ticho stála nado mnou a pozerala sa. Chytila som ju za ruku a ako prichádzali kontrakcie, tak som tisk a zovretie stupňovala. Vtom sa mi začala prihovárať a podporovať ma v tom, že za chvíľu už budem mať po tom a že sa už konečne budem môcť pozrieť do očiek svojho dieťatka. Silno sme sa držali. Utierala mi čelo a stále sa mi milo prihovárala. Takto sme strávili nekonečné 3 hodiny!! Vôbec som ju nechcela pustiť. Bola pre mňa neznáma, ale cítila som sa v jej blízkosti bezpečne.

Sestrička zo sály chodievala ku mne podchvíľou, dávala mi odborné inštrukcie a povzbudzovala ma, ale táto študentka, tá ostala so mnou úplne celý čas. Zrazu sestrička povedala, rodíme, idem zavolať doktora. Vrátila sa ku nám, dýchali sme a prišiel doktor. Po troch silných zatlačeniach za pomoci sestričky a študentky prišiel na svet môj Jakubko. V tej chvíli všetko to utrpenie a bolesť odišli a ja som sa cítila ako v raji. Pomaly som začala uvoľňovať ruku a študentku som pustila. S úsmevom a vyčerpaná som sa na ňu pozrela a poďakovala. Neviem, ako by som to zvládla, keby pri mne nebola.

A preto, keď som po 4 rokoch išla opäť do pôrodnice, tak som si za ruku viedla manžela. Bolo to krásne a nikdy na to nezabudneme.