Portál pre mamičky a ich detičky
Anonymný pôrod
Som matkou dvoch krásnych detičiek. Matúško má 2 roky a Lenka 5. S manželom sme spolu 6 rokov. Môžem povedať, že žijeme naozaj v harmonickej a usporiadanej rodine. Ja som učiteľka na MD a manžel pracuje ako robotník. Takže, úplne normálna rodinka.
Pred rokom sme mali veľmi ťažké obdobie. Otehotnela som tretíkrát. Bolo to neplánované. Veľmi som zostala zaskočená. Nerátala som už s ďalším bábätkom. K svojim deťom sa chcem postaviť zodpovedne. Dať im lásku, vzdelanie a chcem im dopriať, aby spoznávali aj iné miestá, nie len svoje rodné mesto.
A ako väčšina rodím sa borí s finančnými problémami, tak aj my veru musíme rozmýšľať, čo, kedy, ako? Nechcem, aby to cítili detváky preto, možno zostanete zaskočené, ale rozhodli sme sa s manželom, že to tretie dieťatko, ktorému sme dali život, tak ho oň neoberieme. Rozhodli sme sa, že ho dáme po pôrode na adopciu. Verte mi, nebolo to ľahké rozhodnutie, nedokázala som ísť ani na potrat. Toto riešenie sa mi zdalo lepšie. Veď koľko je takých párov, čo nemôžu mať dieťatko? Čo by dali ony za to? A prečo v domovoch končia väčšinou len cigánčence? Vedela som, mala som istotu, že moje dieťatko nebude dlho bez rodičov, že sa dostane do láskavých rúk a že bude mať svoju maminu a ocina. Veľa času som trávila so psychologičkou, ktorá ma nakoniec v mojom rozhodnutí podporila.
Tých 9 mesiacov bolo veľmi ťažkých. Nikomu sme to nepovedali. Vedela som to len ja a môj manžel, ktorý stál pri mne. Ja som silnejšej postavy do toho dve tehotenstvá, takže sa mi to dalo dobre maskovať. Bolo to veľmi zvláštne. Nebolo to ako pri prvom a druhom tehotenstve. Nechcela som si to pripustiť. Nechcela som pociťovať pohyby. Stále som si vravela, že mi krúti v črevách a bolo to ťažké. Niekoľkokrát som sa pohrávala s myšlienkou, nevzdám sa ho. Potom, po spoločných rozhovoroch s manželom som od toho upustila.
Odtiekla mi plodová voda..Manžel ma zaviezol do pôrodnice. Bolo to zvláštne. Viete aký rýchly pôrod som mala? Ako keby ma chcel niekto od toho uchrániť. Maličké prišlo na svet do 1 hod, ako mi odtiekla voda. Začula som len plač...a ticho. Odniesli ho a už sa nevrátili. Bolo to zvláštne, ale bojovala som. Vedela som, že doma ma čakajú.
Možno sa vám bude môj príbeh zdať zvláštny a začnete nás odsudzovať. My by sme to naozaj nezvládli. Ja verím, že ten pokladík je v dobrých rukách a ten pár je vďačný za toto naše rozhodnutie. Myslím na to malé, rozmýšľam nad tou rodinou. Predstavujem si ho. Viem, že je šťastné a verím, že bude pokladom pre svoju rodinu. Toto moje rozhodnutie nebolo ľahké, ale zatiaľ som ho neoľutovala. Naozaj žijem s tou predstavou, že som dopriala šťastie aj iným.
Partneri portálu
hlavne neodsúdiť, keď nevieme pravdu
Inga, ty si to pekne opísala a preto si myslím, že si spravila správne. Určite je to u každého človeka na diskusiu, ale pokiaľ by ste sa mali trápiť, bolo by to skôr utrpenie pre celú rodinku. Držím vám palčeky....
Drzim ti palce a neodcudzujem!!!
Ja neviem co by som spravila na tvojom mieste ja mam jednu dcerku zijeme si dobre akurat ze nemame vlastne byvanie to ma boli najviac aj ked uz natom pracujeme, druhe dietatko si predstavit neviem ale keby sa to uz stalo urcite by som isla na interupciu. Ale drzim palce. N ech sa vam DARI A NECH SU VASE DETICKY STASTNE A ZDRAVE!!!
tak na toto by som ani nepomyslela
***Príspevok porušil pravidlá etického kódexu***
názor
LArysa, všetko je to vecou názoru. JA by som sa k danej veci postavila tiež inakšie, ako autorka toho príbehu, ale prečo ju ty odsudzuješ? Poznáš ju? Nie si schoppná a nemáš právo súdiť toho druhého a najmä vtedy, keď je to pre teba neznámy človek,. Zabila niekoho? Ublížila niekomu? Nie.
KAždý sa pozerá na veci svojimi očami. Aj ty. Ale mne sa nepáčilo to, ako si sa o nej vyjadrovala. Neodsudzuj prosím ťa druhých. Nikdy nevieš, ako sa aj s tebou môže život zahrať a čo potom budeš musieť urobiť.
Môj nazor
Adulienka, hovoriš že nikomu neubližila? A čo tomu nevinnemu dieťaťu čo dala na adopciu? Jemu ona neubližila? Ja si myslim že ano, a veľmi. Z jednej strany dala mu MOŽNO dobrý život a z druhej strany mu odoprela byť zo skutočnymi rodičmi.Ja som nad tym rozmyšľala, nespala som pol noci, ano maš pravdu, ja nemam pravo ju odcudzovať, bol to len môj nazor. Ja len si neviem predstaviť ako môže niekto niečo take spraviť? Ako ona môže spokojne spať? Mne tiež po desiatich rokoch nečakane a neplanovane prišlo na svet dieťa - tretie ale ja ani nepomyslela na to aby som ho dala na adopciu. Ved to je Božie požehnanie mať dieťa.Čo by dalo veľa žien za to aby mohli mať babätko a nemôžu ich mať? Ano, tie druhi rodičia sú šťastne že si mohli adoptovať dieťatko ale čo ona,ta čo dala ho na adopciu? Spi kľudne? Nema žiadne vyčitky svedomia? Lebo ako ona napisala že to nikdy neoľutovala. Ako môže tak povedať, fakt nerozumiem.
ahoj Larysa...
Som rada, že si sa s nami a hlavne so mňou podelila o svoj názor. Vo svojom vyjadrení kladieš množstvo otázok. „Čo by dalo veľa žien za to aby mohli mať babätko a nemôžu ich mať?„ - tak pre toto som sa rozohodla dať svoje dieťatko na adopciu. „Spi kľudne?„ - Ako kedy, určite sa moje myšlienky nevyhnú tomu dieťatku, ktoré nie je vedľa mňa. Rozmýšľam nad ním, predstavujem si ho. Ako sa má? „Nema žiadne vyčitky svedomia?„ - Nemám, lebo som presvedčená, že je v dobrej rodine.
Larysa, toto moje rozhodnutie nebolo ľahké. Ver mi. Nevieš, v akej sme situácii a čo sú priority našej rodiny. A keď sa to už stalo- že sa ohlásil nový človiečik, vedela som jedno. Nemôžeme si ho nechať. Mala som ísť na potrat? Mala som ho zabiť? Mala som ho dať lekárom roztrhať a odsať ho z maternice a vyliať do splaškov? NIE. Tak to by som mala výčitky a v noci by som nedokázala spať. A nedokázala by som sa tešiť ani s mojimi deťmi, rodinou. Preto po dlhom premýšľaní a aj rozhovoroch so psychologičkou prišlo na rad toto riešenie. Rozhodla som sa „urobiť“ šťastnými druhých ľudí.
A keď to od samého začiatku takto berieš a pozeráš sa takto na to , tak sa to dá. Obrazne je to ako, keď postrážiš kamarátke dieťa a potom jej ho vrátiš. Tak ja som ho tím ľuďom vynosila a porodila- a dala. Kedysi dávno som pozerala dokument, ako sa matka rozhodla vynosiť dieťa svojej dcére. Takže žena nosila v brušku a porodila si vlastné vnúča. Bol to príbeh, ktorý ma veľmi zaujal. Z toho ľudského hľadiska. Vtedy som si povedala, keby sa to stalo mojej sestre, alebo kamarátke...urobila by som to? A ja som si povedala..určite áno. Rada by som vynosila dieťa osobe, ktorej je to odopreté. A vidíš, o niekoľko rokov sa to aj stalo. Keby som bola taká..tak si poviem..pán Boh ma vyslyšal. Splnil mi moje prianie-urobiť radosť druhým.Larysa, neodsudzujem ťa. Každý z nás môže mať iný názor. Ja sa na túto celú vec pozerám však takto. To dieťatko som nikdy nevidela. Ani len na SONE. Neviem, či to je chlapček alebo dievčatko. Ani na koho sa podobá, jednoducho nič. Len verím, že je šťastné, ako aj jeho rodičia.
ahoj Inga
Nie,nie, a ešte raz nie.Mne sa do hlavy nevklada ako niekto môže niečo take urobiť? Ano, urobila si radosť inym ľudom ale čo ty? Urobila si radosť tym aj sebe? Ved do konca života budeš myslieť na to dieťatko. Pozri, aj ja som tarez na materskej a mame prijem len manželov a nie je to Boh vie čo a moju matersku. Staršia dcéra mi chodi na strednu, mladšia na zakladnu školu a ja z drobčekom doma na materskej. Mame dom na hypoteku, kopu pôžičiek, manžel plati vyživne na svoju dcéru z prveho manželstva a tiež to nie je mala položka. Skoro cela jeho vyplata ide len na šeky a pôžičky a ostava len moja materska a z toho musime kupiť jesť, deťom dať do školy a platiť ešte aj strednu školu staršej dcére a samozrejme nie sú lacne ani plienky a ešte sa musime všetci aj obliekať a deti rastu.Tiež žijeme z ruky do ust. A nemame ani my to ľahke a aj tak som nešla ani na potrat ani nedala dieťa inym. A pomaly to zvladame.Ja si myslim že maš podobnu situaciu že žijete len z manželovej vyplaty a tvojej materskej tak isto jak aj my. Keby ste si to dieťa nechali, určite by ste to zvladli tak jak aj my.
Ale radšej isť na potrat a dať si to zobrať kym je to ešte len maly "hrašok" čo nema ani ručičky ani nožičky,proste ešte nič a nie dať "hotove" dieťa. Ja by som nezvladla žiť z takym vedomim že niekde mam ešte jedno dieťatko.Nevideť ako rastie, ako sa usmieva ako plače.......Tak to by som sa zblaznila.
Ja si to tiež neviem
Ja si to tiež neviem predstaviť žiť s tím že niekde mám dieťa a nevidieť ho,som mama dvoch malích deti a keby prišlo tretie tak by som si ho nechala,ale lepšie dať na adopciu ako zabiť vlastne dieťa potratom aj ked je to ešte malinkí hrašok ale už to je človek.ale život mu neodoprela ale mu ho dopriala aj ked to muselo byť velmi ťašké.
Ahoj Larysa, som veľmi smutná
Ahoj Larysa,
som veľmi smutná z toho ako dokážeš odsúdiť veľmi ťažké rozhodnutie druhých .Zrejme patríš k tým šťastnejším . Ja patrím k tým , ktorí veľmi túžia po bábatku a napriek mnohým pokusom a zákrokom som sa nedočkala. Momentálne čakáme v poradovníku o adopciu dieťaťa a skladám poklonu pred takými ľuďmi ako je Inga. Pretože vďaka nej viem že aspoň niekto z nás je dokonale šťastní. Verím, že sa dočkám.
nemam pravo sudit
nemame pravo sudit a ani to nechcem, je to kazdeho dobrovolne rozhodnutie a bude musiet s tym zit cely zivot. Da sa pozerat na to,aj z tej strany, ze niekoho urobila stastnym na cely zivot. Ja by som to asi neurobila, ale clovek nikdy nevie... Istym sposobom obdivujem pisatelku, ze dokazala dat dieta na adopciu. Viem si predsatvit, ze to muselo byt tazke a rozhodnutie nebolo chvilkove, ale po dlhych uvahach.ň
Vetkym vam prajem, aby ste sa vzdy rozhodli tak, aby ste to v zivote nikdy nemuseli lutovat!
Anonynmý pôrod
Ahoj Inga,
nemyslela som si, že niekto sa zverí s takou osobnou vecou na nete. Ale je to tak.... Gratulujem tvojej odvahe. Jednak dať dieťatko na adopciu a jednak napísať to sem. Trochu ma šokujú komentáre, ktoré tvoje (vaše) rozhodnutie negujú a hodnotia ako odsúdeniahodné. Si naozaj svetlým príkladom na Slovensku, ako sa dá riešiť krízová situácia v rodine. Je to u nás nezvyčajné, ale verejnosť by to mala akceptovať ako jedno z tých lepších riešení. Nie je to pre teba jednoduché, ale snažím sa vžiť do tvojej terajšej situácie. Určite by som na dieťatko myslela, ale mala by som asi aj dôveru v náš právny systém a verila by som, že sa dostalo do dobrých rúk. Nakoniec legálni rodičia budú s ním najdlhšie, nie ty... Si síce biologická matka, ale bola si s ním v kontakte 9 mesiacov, terajší rodičia s ním budú oveľa dlhší čas... Určite má pravú rodinu, veď potom by sme vôbec nemohli veriť v to, že aj adopcoiu sa pár stáva rodičmi - a to určite rovankými ako biologickí rodičia. Držím palce...
Ahoj.,Ja som presne v tej
Ahoj.,Ja som presne v tej situácii ako ty akurat nemam muža ako oporu!Tiež chcem dať babatko na adopciu..Mám dovody oveĺa ťahšie ako ty ale som rada že sú taký ludia ktorý pomôžu druhým .Tiež ma ukludnuje ta predstava že pomôžem niekomu kto nemá toľko štastie ako ja a nemôže mať svoje dieťa.....Doma mám krásne dve deti ktoré nadovšetko milujem ale som na nich sama a je to dosť ťažke!!!Chcela by som sa opátať ako sa vybavuje adopcia ja nechodim ani na prehliadky bo sa citim ako keby som mala v tele votrelca je to čudné ale je to tak!
Odvážna žena
Ahoj, odvážna žena. Áno, si odvážna, rovnako ako bola odvážna Inge, ktorá svojim príbehom spustila túto diskusiu. Každá žena, ktorá sa rozhodne nosiť pod srdcom nový život, znášať všetky tie ťažkosti tehotenstva a nakoniec dať svoje novorodeniatko na adopciu je podľa mňa ODVÁŽNOU a ÚCTYHODNOU ŽENOU. Žiaľ, dnes prevláda názor, že je lepšie ísť na potrat, ako darovať nový život a urobiť šťastným niekoho iného. A to je naozaj choré! Ktorá si z účastníčok diskusie položila Inge otázku, či je aj ona sama šťastná, keď urobila šťastným nejaký bezdetný pár. A to je práve tá choroba dnešnej doby - NEKONEČNÉ SEBECTVO. "Dobré a správne je len to, čo urobí radosť mne". Úplne sa ignoruje fakt, že skutočné šťastie nespočíva v tom, že my sami musíme byť za každú cenu šťastní, ale v tom, že robíme šťastnými iných. Šťastie totižto nie je nejaká chvíľková emócia. Šťastie je, keď máme počas celého svojho života čisté svedomie a pokoj v duši. Padla tu aj otázka, či môže Inge spokojne spávať, keď dala svoje dieťa na adopciu. Ja sa pýtam, do akej miery môžu pokojne spávať tie ženy, ktoré dali svoje dieťa zabiť??!! Hoci to bolo ešte v čase kým , ako tu uviedla jedna z diskutujúcich "je to ešte len malý hrášok čo nemá ani ručičky ani nožičky". ? To je ten chorý predsudok dnešnej doby! Niekoľko týždňový plod v živote matky ešte niektorí nepovažujú za človeka! Ako keby bolo možné niečo také, že sa ten tvor, ktorého nosí žena pod srdcom zmení časom na psa, alebo na nejakého iného živočícha! Čo iné, než človeka, je možné nosiť pod srdcom, ak jeho podstatou a základom sú dve ľudské bunky, ktoré sa spojili v akte lásky???!!! Tak ako kedysi neboli za ľudí, ale len za vec považovaní otroci, tak ako neboli za ľudí hodných vlastniť život a majetok považovaní židia, tak ako boli za menejcenné tvory považovaní černosi, tak sú dnes za menejcenné tvory považované deti v prvých štádiách tehotenstva. Skrátka, každá doba má svoj hlúpy a neopodstatnený predsudok. Preto VZDÁVAM HOLD všetkým tým ženám, ktoré sa aj napriek pohŕdaniu a odsúdeniu okolia, napriek tomu, že ich opustili tí, ktorí mali pri nich v tých ťažkých chvíľach stáť - muži, rodičia, príbuzní - rozhodli priviesť na svet nový život. A je úplne jedno, či si to dieťatko nechajú, alebo ho poskytnú na adopciu. Lebo ŽIVOT sám osebe je najväčšou hodnotou. Darovať život je prejavom SKUTOČNEJ LÁSKY a skutočnej OSOBNOSTNEJ ZRELOSTI. Nech už prišlo k jeho splodeniu za akýchkoľvek okolností. Zatiaľ čo život vziať, aj keď ide "len" o niekoľkotýždňové dieťa v lone matky, je prejavom ABSOLÚTNEHO SEBECTVA a OSOBNOSTNEJ NEZRELOSTI. Ak ktokoľvek z nás urobí v živote chybu, napríklad nechceným splodením dieťaťa, nemôže ju napraviť ešte väčšou chybou - jeho zabitím. Pretože, len potom nastáva skutočné duševné peklo - preplakané a prebdené noci, výčitky svedomia, stavy úzkosti a depresie. Ale o tom, už radšej nikto nikdy nehovorí .... Vám, ktoré sa rozhodujete čo s nechceným tehotenstvom, držím palce, aby ste sa dokázali rozhodnúť svoje dieťa radšej poskytnúť na adopciu. Verte, že budete spávať oveľa pokojnejšie. Aj svojim už žijúcim deťom budete vedieť skôr zdôvodniť, to, že ste ich bračekovi alebo sestričke poskytli šancu na lepší život, ako to, že ste ich súrodenca jednoducho nechali zabiť. Tým, ktoré už máte za sebou nepríjemnú skúsenosť potratu, môžem povedať len jedno: je mi to veľmi ľúto, že ste museli prežiť takúto tragédiu. A modlím sa za vás, aby ste si to dokázali odpustiť. Lebo odpustiť zabitie svojho dieťaťa samej sebe je v živote to najťažšie.
Ahoj, pomôže ti toto číslo? Našla som to.
Preto je dobre, ak v takých chvíľach nemusí byť matka sama. Ak sa obráti na niektorú z organizácií, ktoré ponúkajú pomoc ženám v núdzi, nájde tu ľudí, ktorí ju pochopia, dokážu jej poradiť a psychicky podporiť pri jej rozhodovaní. Non stop telefónna linka Hniezda záchrany na pomoc tehotným ženám v zložitej situácii: + 421 905 888 234
ahoj Inga
Ahoj to co si urobila nepochopi nikto kto to nezazil!!Prosiim ta chcem sa ta opitat ako ste nasli nahradnu rodinu?Mame taky isty problem a chceme to riesit podobne.Tak ak budes moct tak mi prosim ta napis alebo zavolaj na t.c:0949 773 547 dakujem
Dieta
Ahoj myslím si že si odvážna žena ktora sa rozhodla dat dietatu šancu žit a nie ho zabit a cely život žit stým že som vrahyna dietata
ahoj Inga
Ahoj,ja ťa obdivujem a urobila som to isté,ale na rozdiel od teba,som v horšej situácii.V živote som sa sklamala 2 krát...S prvým partnerom sme boli spolu 4 roky,počas ktorých sa nám narodila dcérka.Jedného dňa si zbalil veci a odišiel od nás.Neplatí na dcerku výživné ani sa nezaujímao ňu.
Neskôr sa mi do cesty pritrafil nový partner.Ukázalo sa,že sa pri mne priživuje,klamal ma,vzal mi peniaze.Neskoro som zistila,že s ním čakám dieťa-bolo neskoro na potrat.Tak som ho donosila a dala na adopciu.Dôvod?dcerku vychovávam sama,bez partnera,neplatí mi výživné,nezaujíma sa.Teraz by ma čakalo to isté.Robila som na dohodu,takže by som nemala materskú,nepriznal mi otcovstvo.Vybavovanie dna testov,alimenty......a zase by som bola na výchovu sama!!
ozval sa mi až teraz,aby som mu dala šancu,ale peniaze mi odmieat vrátiť!!!
-to mám žiť s príživníkom a klamárom?
Tiež ma ludia za to odsuzujú,ale keby boli v mojej situácii,zachovali by sa rovnako-len sa boja to priznať!!!
podla mňa som sa rozhodla správne.
Dieta
Ahoj ,a ja si myslím že každa žena ktora sa s akejkolvek príčiny nemože postarat o svoje dieta ktore počala ma super riešenie anonymny porod hniezdo zachrany vzdanie dietata po porode to sú odvažne ženy ktore napriek tažkej situacii daju prednost životu pred vraždou vlastného dietata osobne mam adoptované deti a každy den za ne dakujem Bohu ešte raz sú to Odvážné ženy čo nepozeraju len na to čo o mne kto povie ale konajú podla svedomia Boh ich žehnaj !!!
Dieta
Ahoj ,a ja si myslím že každa žena ktora sa s akejkolvek príčiny nemože postarat o svoje dieta ktore počala ma super riešenie anonymny porod hniezdo zachrany vzdanie dietata po porode to sú odvažne ženy ktore napriek tažkej situacii daju prednost životu pred vraždou vlastného dietata osobne mam adoptované deti a každy den za ne dakujem Bohu ešte raz sú to Odvážné ženy čo nepozeraju len na to čo o mne kto povie ale konajú podla svedomia Boh ich žehnaj !!!
Dobrý večer, už niekoľko
Dobrý večer, už niekoľko rokov máme dieťatko, ktoré nadovšetko milujeme, tak, ako každí iní rodičia...u nás je to však niečím výnimočné, čakali sme desať rokov, skúšali možné aj nemožné, napriek tomu, že sme obidvaja s manželom zdravotne vporiadku, nedarilo sa...keď sme už ani nedúfali, zavolali nám, že majú pre nás dieťatko; neviete si predstaviť všetky tie emócie, pocit šťastia aj obrovskej zodpovednosti, obrovskú zmenu v živote, keď sme sa v priebehu niekoľkých dní stali rodičmi...domov sme si doniesli niekoľkodňové bábätko a prežívali neskutočné šťastie, ktoré trvá dodnes...často som myslela na jeho maminku, prečo sa ho vzdala a aké to muselo byť pre ňu ťažké, bolo mi ľúto, že nemôže vidieť, ako jej aj naše dieťatko rastie, prvý zúbok, prvé slová ... dnes má naše dieťatko niekoľko rôčkov, je krásne, šikovné, jednoducho naše ... na jeho biologickú mamičku už myslím čoraz menej... ale, ak by som jej mohla niečo povedať, tak len to, že ďakujem, že mu dala šancu na život, donosila ho, porodila a darovala mu život v milujúcej rodine ...verím, že aj Vaše dieťatko sa má dobre, tak ako to naše:-) prepáčte, že som sa nepredstavila a neuviedla, či máme synčeka alebo dcérku, v princípe je to jedno...pre ostatných, ktorí to nezažili, prosím, nesúďte