Aj ja podelím s vami o svoj príbeh. V podstate ma k tomu vyprovokoval hlavne blog od Ingy a vás, ktoré ste ho komentovali.

Takže, po troch rokoch manželstva mi moja gynekologička oznámila: „pani Janka, vy nikdy nepočnete a neporodíte dieťatko.“ Bol to šok! Zrútil sa mi celý svet. Nedokázala som ísť ani domov. Bezradne som sa začala túlať mestom a mala som pocit, že nežijem. Prečo práve ja???!!! Čo som komu urobila??? Však ja chcem byť skvelou manželkou a matkou!!! Prečo???!!! Samé otázky a nijaká odpoveď. Celá uplakaná a nevládna som prišla domov. Manžel bol na služobke. Prázdny byt,  ticho, len steny a ja. Celú noc som nespala. Stále som plakala a pýtala sa prečo?

Na druhý deň som vyčerpaná a opuchnutá išla do práce. Šéfka sa zhrozila, keď ma uvidela v takom stave. Zobrala si ma k sebe a začala sa so mnou rozprávať. Všetko som jej vyrozprávala, jej, čo som ju vždy brala len ako šéfku. Rozprávala som a rozprávala. Zrazu ma začal opúšťať ten nepríjemný pocit zovretia a stiesnenia. Teraz sme boli dve. Držala ma za ruku a ticho počúvala. Keď som sa s ňou podelila o svoj osudový príbeh, tíško povedala: Jani neboj, bude dobre a to, po čom túžiš sa ti splní. Veľa času, aj toho voľného som začala tráviť s mojou šéfkou. Stala sa mi tou najlepšou kamarátkou, bolo mi s ňou fajn. Často som bývala sama, lebo manžel chodieval na týždňovky a rodičia bývali 450 km od nás.

Blížil sa víkend. Šéfka ma opäť pozvala k nej domov, že čo budem doma sama. Tak som aj išla. Rozprávali sme sa a mali pustený televízor. V tom ukázali v správach, ako našli dieťatko v hniezde záchrany. Obe sme spozorneli a pozerali. Po skončení sme sa na seba ticho pozreli. Obe nás napadla skvelá myšlienka. ADOPCIA! Tak po troch mesiacoch od tej nepríjemnej správy som sa rozhodla, že si dieťatko adoptujeme :-)

Manžel nemal pripomienky, len sa ma opýtal: a čo dieťa zo skúmavky? Ja som už vedela, že na svete je toľko opustených detičiek, ktoré túžia po rodine, tak načo sa stresovať, či sa to podarí alebo nie? A opäť sklamanie, ak nie...

Preto sa začal veľký kolotoč vybavovačiek, návštevy psychologičky. Bolo to veľmi zvláštne obdobie, čo všetko sme museli absolvovať, ale vyšlo to  a počas celého toho času, keď sme v TV zbadali, že opäť našli dieťatko v hniezde, alebo že odlúčili týrané deti od rodičov v každom jednom som videla toho nášho drobca. Veľmi intenzívne to s nami prežívala aj moja šéfka. Raz prišla do práce celá natešená. Videla som si krsniatko, kričala. Nerozumela som tomu. V zápätí na to povedala, že v správach ukázali dieťatko, ktorého sa zriekla jeho mama. To už bude vaše - vravela mi vysmiatá. Trvalo to však rok. Boli sme zapísaní v poradovníku a deň D prišiel týždeň pred Vianocami. Boli to tie najkrajšie Vianoce. Doniesli sme si domov 2 mesačného chlapčeka a konečne sme sa stali rodinou.

Náš synček je krásny, volá sa Miško a je dobručký, krásny, spinká a usmieva sa na nás. Už ide mať 6 mesiacov a je našou najväčšou pýchou. Za nič na svete by sme ho nevymenili :-))

A preto je vecou každej jednej ženy, ako so rozhodne nadeliť so svojim nenarodeným dieťatkom. Obdivujem však ženy, ktoré sa rozhodnú vynosiť dieťatko s tým, že ho dajú na adopciu. Určite to nie je ľahké rozhodnutie a ženu to stojí nie málo otázok a úsilia, aby sa na niečo takéto podujala. Ja si však tieto ženy cením však viac ako tie, čo sa rozhodnú ísť na prerušenie, ale nedovolím si odsudzovať ani tie.