Môj prvý deň, keď som praxovala na detskom oddelení bol krásny a zároveň dojímavý. V každej postieľke bolo iné dieťatko a všetky sa mi páčili.

Spoza boxu vyšla sestrička a opýtala sa ma, či si chcem okúpať bábätko. Zažiarila som pretože som to ešte nikdy nerobila. Išla som za ňou ku postieľke. To, čo som uvidela bolo nádherné - chlapček vážil 1,5 kg. Bol taký malinký, že ani cumlík nemohol mať v puse. V tom som sa zháčila a povedala som, že takéto maličké nie, lebo že som ešte nikdy nekúpala. Bála som sa. Keby to bolo aspoň batoľa. To by bolo iné. Sestrička mi však povedala, že tu budem mať menej roboty, že je to menej náročné :-)

Tak som sa do toho dala. Za neustálej kontroly sestričky, keď som Tomáška vyzliekla, tak to bolo len také mačiatko. Ani neplakal ako iné detičky. On pišťal ako škrečok, no bol úžasný. Vyumývala som ho, vyutierala, nakrémikovala a mohla som si ho poobliekať. No skutočná bábika. Aj tá by bola vedľa neho ako obor. Keď som mu obliekala košieľku, hľadala som tú najmenšiu. Obliekla som mu ju. Mal ju až po päty:-)  Čiapočka? No všetky boli ozrutné, ale čo, no musela som mu predsa nejakú dať. Pri papkaní to bola len jedna kvapka mliečka za druhou a to všetko cez striekačku. Potom ma s ním poslali na ortopédiu. Mám nožičky do “O” a chodila vytočené do vnútornej strany. Poriadne som si ho zakuklila, nechcela som ani kočík, len tak, na rukách som s ním odišla na ortopédiu. Viete ako som bola pyšná? Po rozbalení ho sestričky odtiaľ chceli len stískať :-)) Tiež sa s takým drobčekom ešte nestretli. Doktor nám pekne povysvetľoval, prečo má také “povykrúcané” labky a išiel mu ich zafixovať. Zobral si 2 cm ovínadlo a predstavte si, že ešte aj to bolo veľké na tie jeho mini chodidielka :-)  Nožičky mu obviazal a my sme sa pobrali naspäť na detské. Sestričkám som hovorila, keď ho nenájdete v posieľke, tak som si ho zobrala domov. Takto som strávila s Tomáškom týždeň. Po víkende prišiel pondelok a ja som sa nevedela dočkať praxe. Dobehla som na oddelenie. Ostieľka prázdna! Kde je Tomáško? Išla som za sestričkou. Tá mi s úsmevom na tvári povedala, že Tomáško už vážil 2 kg, tak ho už pustili domov. Ostala som smutná, ale išiel k svojim rodičom, tak nebol dôvod.